Dobrovoľníctvo na Madagaskare

Title photo of blog
Už ste niekedy zažili ten pocit, keď vám pri istej myšlienke začalo biť srdce trochu inak? Trochu rýchlejšie, dobrodružnejšie? Je to niečo ako volanie či túžba po niečom viac, ako je tvoje pohodlie. Ja som mala asi 16, keď som nad vecami začala uvažovať viac, hlbšie. A to je asi aj čas odkedy robím, slovami istého kamaráta, “také čudné veci”. Odpovede na moje otázky, ako aj odvahu vykročiť alebo celkový význam, som našla vo viere v Boha. Počkaj! Kým prestaneš čítať, zahoď predsudky a daj šancu tej časti príbehu života dievčaťa, ktorá sa odohráva na Madagaskare. Mala som asi 18, keď som prvýkrát hľadala možnosti dobrovoľníctva v Afrike. Potrebovala som však veľa času na premyslenie, zorganizovanie a najmä na našetrenie peňazí. Prečo Madagaskar? Pretože to bola prvá krajina, ktorá bola pre mňa naozajstnou výzvou do neznáma. Kapitolu o tom, ako prebiehala príprava, na aké dôležité veci som zabudla a ako som celú cestu takmer zrušila, môžeme preskočiť a rovno sa premiestniť na schodisko lietadla, po ktorom som nesmelo kráčala. Hoci bol január, a tohtoročná zima bola niekedy poriadne krutá, ja som sa nadýchla teplého vlhkého vzduchu.
 
U nich je v zime obdobie dažďov. Neznamená to však, že celé dni prší. Síce ma nasledujúce ráno zobudili silné lúče slnka a spev vtákov, ktorý som pred tým v živote nepočula, no fakt, že moja batožina ostala na prestupnom letisku v Paríži a hmyz, ktorý prenáša všemožné choroby je všade naokolo, bol dostatočne stresujúci. Vnútrozemie ostrova, ktorý je takmer desaťkrát väčší ako Slovensko, sa prírodou úplne líši od okrajových častí, či menších ostrovov v okolí. No chudoba je všade rovnaká. Ulice dediny neďaleko letiska tvorili malé murované domčeky s plechovými pristreškami, pod ktorými predávali ananás, banány, fazuľu a ryžu. Neskôr sa ocitám v aute, väčšej dodávke, ktorá nás spolu s ďalším dobrovoľníkom viezla do miesta nášho pôsobenia. Šestnásť hodín rýchlej jazdy autom. Jedna cesta, veľa kopcov, žiadne stromy. Červená zem, hnedá voda. Domčeky z blata a slamy. Myslela som, že tá chudoba na severe oceánom končí. Po vylodení sa z člnku na malom ostrove som pochopila, že ani oceán chudobu nezastavil. Avšak ani to obrovské bohatstvo, radosť a vľúdnosť, ktorá bola rovnaká ako na hlavnom, tak aj na malom ostrove.
 
Nosy Komba, sopečný ostrov, kde som strávila necelý mesiac, vyzeral inak. Džungľa obkolesená plážami a bralami, vsadená severne od tyrkysovomodrého oceánu, severne od Madagaskaru. Cieľom mojej cesty nebolo obdivovať tú nádhernú krajinu, ale učiť angličtinu. V programe Teaching sme boli v danom čase dve. Bola to výzva. Desať dedín, niektoré aj dve, tri školy s viacerými triedami. Nemusím byť ani dobrá v matike aby som pochopila, ze to je moc. Skĺbili sme triedy, ktoré sa dali, niektoré žiaľ zrušili a učili sme najlepšie ako sme vedeli. Okrem prípravy bol najnámahavejší presun medzi dedinami. Spomínala som, že na tomto ostrovčeku neboli cesty, auta, premávka? Hej, je to fasa, až kým nie sú dve hodiny poobede, slnko nad vašou hlavou, pár kilometrov za vami a polka cesty pred vami. Predstava čo len kolobežky bola v tej chvíli sen. Nuž, ale silu a energiu som nabrala hneď po príchode do dediny, kedy decká začali na mňa volať moje meno. Pribehovali, podskakovali. Smiali sa, keď videli môjho nakresleného panáčika, na ktorom som sa im snažila vysvetliť, čo je “hand” a čo “head”. Čistá radosť a úprimnosť. Nebola to rutina, pretože každý deň bol veľmi jedinečný, so situáciami, ktore hovorili hlboko do môjho vnútra.
 
Najmä ľudskosť a starostlivosť o druhých vo mne rezonovali najviac. Raz sme pri presune (na inom ostrove), nasadli do taxíka. Naštartoval, skapalo to, situácia sa zopakovala niekoľkokrát a zrazu sa začali k nemu zbiehať iní taxikári. Čakala som, že nás budú pozývať do ich aút, však turisti sú peniaze. Avšak ich skutky zbúrali moju obrovskú stenu predsudkov. Jeden otvoril kapotu, druhý priniesol olej, ďalší ho roztlačili a kým som sa stihla spamätať, už sme si to fičali medzi dierami na cestách. Obdobných situácií bolo viac. A dalo by sa o tom napísať aj kniha. Celá tá skúsenosť a pobyt ďaleko od toho, na čo som bola zvyknutá, opäť pozmenila môj pohľad. Po návrate som bola znovu o niečo inšia. Ja to volám “viac sebou”- pretože si myslím, že aj tie skúsenosti nás robia tak jedinečnými. Síce som mala niekoľko pieh naviac a slnko mi tiež zosvetlilo vlasy, ale najviac sa mi zmenil pohľad. Materiálnu chudobu som si až tak neuvedomovala, keď som s nimi žila, pretože ľudia boli radostní. Nesťažovali sa, ani nezaťažovali zbytočnosťami. Až keď som prišla tu do bohatstva, v ktorom ľudia nariekajú, že nemajú materiálno a strácajú tak aj to ozajstné bohatstvo, pochopila som odlišnosť.
 
A teraz? Možno byť vďačnejšia za to čo mám. Vedieť, že materiál je len prostriedok. To hlavné sa nedá chytiť. Nezabudnúť, že priateľstvá sa budujú spoločne stráveným časom. Uchovať si iný pohľad na rovnaký svet... Pretože to sú vzácnosti, ktoré som získala a nedajú sa merať. Niekedy to vôbec nemusia byť hranice štátov, ktoré ťa tak obohatia. Predsudky či pasivita, pohodlie a nezáujem. To sú veci, ktoré bránia človeku rásť (a mnoho ďalších). A ja osobne som začala rásť dávno pred tým, ako som prvykrát odišla na dlhšie zo Slovenska. U nás, na Orave. Preto ak si tak ešte neurobil, daj si šancu aj ty.
 
Michaela Ondríková

Zdieľať na sociálnych sieťach

O autorovi

Author profile photo
ADMIN ADMIN
členom od: 09. November 2017